Architektúra sama osebe nezmení situáciu / Rozhovor Petra Szalaya s Michalom Sulo
Ateliér SLLA Architects architektov Miriam Liškovej a Michala Sulo vznikol v roku 2003 v Barcelone. Dnes pôsobia v Bratislave, ale stále sa pohybujú v širokom geografickom a profesijnom poli – od projektovania masterplanu mestskej štvrte vo Viedni po rodinný dom pre kamarátov, od sociálneho projektu školy v Keni po obchodné centrum v Bardejove na východe Slovenska. V Čechách a na Slovensku sa výraznejšie zviditeľnili až minulý rok vďaka realizácii Komunitného centra Máj v Českých Budějoviciach, zaradenej do výberu väčšiny súťaží aj prehľadov novej architektúry oboch štátov.
en— Miriam Lišková and Michal Sulo’s studio SLLA was founded in 2003 in Barcelona. Today, they are based in Bratislava but they are still active across a wide geographic and professional range – from their masterplan of an urban district in Vienna to a family house for their friends; from a social project of a school in Kenya to a shopping center in Bardejov in eastern Slovakia. In the Czech and Slovak Republics, they gained publicity last year with their realization of Máj Community Center in České Budějovice, listed in most of the competition and architectural reviews in both states. We talked with Michal Sulo about a number of things, not just the work on the community center.
Na československej architektonickej scéne ste sa predstavili realizáciou budějovického komunitného centra na sídlisku Máj, ale realizujete aj školský komplex v Keni, či so študentmi Fakulty architektúry STU v Bratislave pracujete na projektoch zameraných na problematiku slumov. Myslíte si, že by architekt mal mať ambíciu svojimi projektmi meniť spoločnosť?
Nemyslím si, že by sme mali byť sociálnymi inžiniermi. Nemáme potrebu predefinovať zadanie, požiadavky klienta sú pre nás záväzné, ale samozrejme sa vždy snažíme, niekedy trocha subverzívnym spôsobom, otvoriť ďalšie možnosti. Na jednej strane sa snažíme neskrývať svoju priemernosť za nejaké splnenie zadania, ale na druhej strane nemám pocit, že by sme mali niekomu určovať, ako má žiť.
Sú pre vás sociálne zadania, ktoré vznikajú viac na verejnej báze, dôležitejšie alebo lákavejšie ako tie komerčné?
Nerozdeľujeme projekty na drahé či luxusné a sociálne. Keď sa teraz zaujímame o témy spojené s Rómami alebo s Luníkom IX (problematické sídlisko v Košiciach), vidíme skôr to, že ide o 8 % ľudí, a to je veľká časť spoločnosti. V podstate je to vážny biznis. Ani na slumy sa nesnažíme pozerať inak ako na iné projekty; vstupné údaje sú síce inak naformátované, ale kritériá, čo je verejný priestor, kde ľudia bývajú a kde nebývajú, sú tie isté. V projektoch podporovaného bývania, na ktorých sme mali možnosť pracovať v Španielsku alebo v Rakúsku, sú v rámci jedného domu byty určené pre nižšie príjmové skupiny aj pre stredné a jedným zo základných pravidiel je, že sú premiešané. Nie je na jednej strane sociálne bývanie a na druhej komerčné, takže samozrejme nás zaujíma aj luxusné bývanie, pretože toto všetko spoluvytvára mesto.
To je aj otázka všeobecnej politiky bývania: to, čo v Rakúsku alebo v Španielsku funguje, je na Slovensku alebo v Čechách v podstate rarita, tak ako aj súťaž na komunitné centrum v Budějoviciach. Nemá zmysel mať ľudí, ktorí na tom budú veľmi zle, takže nemáme inú možnosť, ako sa snažiť s tým niečo robiť. Aj samotné komunitné centrum v Českých Budějoviciach vzniklo v podstate preto, že magistrát v deväťdesiatych rokoch, aby vyriešil problémy v centre, vysťahoval Rómov na sídlisko a za 10–15 rokov sa mu to vrátilo v podobe napätia a konfliktov. Teraz sa mohol scenár zopakovať, tak ako sa to stále na mnohých miestach deje, ale vedenie mesta sa rozhodlo v rámci regenerácie sídliska postaviť komunitné centrum.
V súťaži na budějovické centrum v roku 2010 ste sa po prvýkrát stretli s projektovaním komunitného centra. Ako ste vnímali dáta, ktoré vám k projektu poskytli? Mali ste chuť ich nejako meniť?
Program centra vypracoval magistrát v spolupráci s ľuďmi a organizáciami, ktoré sa týmto aktivitám venovali už predtým a boli vlastne budúcimi užívateľmi objektu, takže bol pomerne jasne definovaný. Samozrejme, že cez všetky tie oddelenia magistrátu sa niektoré informácie stratia a aj v tomto prípade tam bolo zopár tém, ktoré sa vytratili. Každopádne sme pracovali s podkladmi, ktoré vychádzali z ich skúseností, a my sme sa k tomu snažili pridať niečo ďalšie.
Ako by ste definovali základné funkcie komunitného centra a zmysel komunitných centier vo všeobecnosti? Myslíte si, že Je to typologický druh?
Miesto, kde teraz staviame školu v Keni, sa volá komunitné centrum – je tam škôlka, základná škola, stredná škola, nemocnica, sirotinec, školská farma. Komunitné centrum nie je typologický druh, je to niečo, čo musí byť samostatne definované v každom projekte vzhľadom na konkrétnu situáciu.
Vychádzali ste pri navrhovaní z nejakých vzorov, napríklad z histórie?
Komunitné centrum je kombináciou rôznych noriem a typológií. Napríklad detské centrum alebo materské centrum vychádzajú z noriem o školských budovách, je tam mestská polícia, teda administratívna prevádzka, v súťaži bolo aj niekoľko bytov chráneného bývania. Čo sa týka flexibility, vychádzali sme zo skúseností s projektovaním obchodného domu – s priestormi, v ktorých neviete, čo bude v budúcnosti.
Ako sa projekt ďalej rozvíjal po súťaži?
Vo verejnej správe ľudia nemajú príliš záujem robiť zmeny, na rozdiel od súkromnej sféry, pretože by na seba brali zodpovednosť, takže proces bol skôr lineárny.
Narážate na skúsenosti s projektom financovaným z európskych peňazí? Bolo to prvýkrát, keď ste pracovali na takto financovanom projekte?
Proces projektu a aj realizácie sa tým stáva veľmi komplikovaným práve kvôli zodpovednosti. Ľudia vo verejnej správe sa často menia, v priebehu projektu sa menila vyhláška, zároveň je tam aj veľa byrokratických absurdností, ktoré vychádzajú z toho, že sa predpokladá, že ľudia chcú podvádzať. Všetko je definované od začiatku, počas procesu sa vždy objavujú nové vstupy, nové potreby, na ktoré je pri čerpaní dotácií alebo pri spolupráci s verejnou správou ťažké, niekedy až nemožné reagovať.
Diskutovali ste o projekte aj s verejnosťou alebo odborníkmi?
Proces komunikácie s verejnosťou aj s budúcimi užívateľmi (ktorí neboli vzhľadom na systém verejného obstarávania oficiálnymi partnermi počas celého procesu) organizoval magistrát v rámci svojich skúseností a možností. Po skúsenosti s realizáciou centra si viac uvedomujeme, a snažíme sa to realizovať, že z podstaty našej profesie je dôležité, aby sme mali väčší vplyv na projekt manažment a komunikáciu.
Zaujíma ma to preto, že aktuálne na Slovensku v Poprade, v časti Matiašovce, vznikla iniciatíva obyvateľov proti plánu vystavať komunitné centrum v ich štvrti, pretože sa boja, že sa tam zvýši koncentrácia „neprispôsobivých spoluobčanov“.
Táto téma jednoznačne rezonovala aj v Českých Budějoviciach. Niektorým samozrejme nevyhovovalo, že na mieste parkoviska, ktoré používali, bude stáť nejaké zariadenie pre Rómov, ktorí ich nezaujímajú. (Napriek tomu, že centrum samozrejme nie je zamerané len na jednu skupinu.) Toto je práve predmetom komunikácie s verejnosťou a záleží hlavne na tom, ako je komunikácia štruktúrovaná. Nejde o presvedčovanie, všetci zúčastnení musia mať pocit, že sú aj ich záujmy dôležité. Nedávno som čítal vyjadrenie pani zo sídliska, ktorá žiadala magistrát, aby jej vyrovnal stratu, rozdiel v cene jej bytu po tom, čo do domu nasťahovali problematickú rodinu z centra mesta. Na prvý pohľad to môže vyzerať neakceptovateľne, ale na druhej strane magistrát zvýšil ceny v centre na úkor niekoho iného. Nemyslím si, že by v tom, že sa tá pani ozvala, bola rasová neznášanlivosť. Preto by sa mala verejná správa a všetci, ktorí sa takýmito projektmi zaoberajú, usilovať o nezjednodušovanie a hľadať komplexné riešenia.
Ako hodnotíte fungovanie centra s odstupom troch rokov? Máte pocit, že majú takéto projekty dosah na spoločenskú zmenu?
Projekt je súčasťou situácie, v ktorej je a aj zostane vnútorný konflikt prítomný a nie je reálne ho úplne eliminovať, ale verím, že dosah na situáciu má. Napríklad detské centrum má stále viac detí, a na druhej strane stále menej peňazí na prevádzku. Zároveň so zmenou vedenia mesta po voľbách sa mení aj ich postoj k projektom predchádzajúceho vedenia a stráca sa kontinuita. Centrum síce vytvára potenciálne podmienky, ale rozhodne Architektúra sama osebe nezmení situáciu.
Spomínali ste, že stále komunikujete s prevádzkovateľmi centra. Urobili ste už nejaké zmeny za posledné tri roky jeho fungovania?
Skôr sú to témy súvisiace s väčším využívaním centra verejnosťou, ktoré neumožňujú pravidlá eurofondov; napríklad ihrisko na streche prevádzkovateľ nemôže ďalej prenajímať päť rokov po dostavbe projektu, aj keď by bol záujem. Pri tom je určené práve na to, aby sa tam cez deň hrali deti z centra a večer ľudia zo sídliska. To sa bez zásahu do procesov nedá riešiť. Ďalej veci týkajúce sa vnútorného fungovania centra voľného času, využívanie terás a pavlačí, kde im vyhovuje, aby deti behali, kde nie, robili sme schémy, ktorú časť predeliť, ktorú uzavrieť, otvoriť, s ohľadom na potreby nájomcov jednotlivých priestorov.
Ste akýmisi sprostredkovateľmi medzi majiteľom a nájomcami?
Objekt je nastavený tak, aby sa spolu s aktivitami menil. Niekedy si jeho užívatelia netrúfnu na zmeny z obavy porušenia parametrov požiarnej ochrany, hygieny a podobne, vtedy je dobré, ak sme v úlohe sprostredkovateľa.
Je pre vás dôležitá zrozumiteľnosť architektúry?
Myslím, že máme väčší kľud, keď rozumieme veciam okolo nás, keď prebieha nejaké verejné obstarávanie. Je dôležité, aby sme vedeli, prečo ho niekto vyhral. Od každej súťaže neočakávame, že ju vyhráme, je ale dobré vedieť, prečo sme nevyhrali. Podobne je to aj s budovami. Neočakávame, že budeme mať do každej verejnej budovy voľný neobmedzený vstup, ale že jej budeme rozumieť, a tým sa rozšíri verejný priestor.
So zrozumiteľnosťou a diskutovaním o architektúre súvisel aj váš projekt pre československý pavilón na tohtoročnom benátskom bienále s názvom Mobilising Response / Podňjeťiť odpoveďe, vybratý do užšieho výberu v rámci súťaže, ktorú organizovala Slovenská národná galéria.
Je u nás veľa aktivizmov, ale chýbajú kvalitné projekty vychádzajúce z našej profesie. Mobilising Response mal prezentovať a podporovať takéto projekty.
Mali ste vopred vybrané sociálne projekty, ktoré ste chceli prezentovať?
Niektoré sme mali vybraté, ale bolo dôležité, aby bol otvorený priestor pre iniciovanie ďalších projektov, aby pavilón bol miestom, kde sa o nich hovorí. Myslím, že má zmysel dodržiavať tému diskusie, aby niekam viedla. Osud budovy Slovenskej národnej galérie podľa nás nie je témou, ktorá by mohla byť katalyzátorom debaty v rámci tohtoročnej témy bienále, zameranej na posúvanie hraníc architektúry a zlepšovanie kvality obývaného prostredia a kvality života ľudí. Výrazy ako komunitné a participácia sú dnes často chápané len ako formalistický trend než ako nejaký prístup k tvorbe. Je to podobné ako v deväťdesiatych rokoch s termínom zelená architektúra; niekedy je lepšie sa vyhnúť slovám, ktoré človek presne nevie, čo znamenajú. Náš projekt na bienále nebol o promovaní občianskych aktivít, ale o profesii. Počas prezentácie projektu pred porotou v galérii sme vnímali, že termíny ako sociálny, participácia a komunitné sú chápané veľmi zjednodušujúco.
V tejto súvislosti ma zaujíma otázka, či ono komunitné a kolaboratívne plánovanie nie je z hľadiska udržania si profesionálnej integrity nebezpečné. Či prílišná demokracia, vstup veľkého množstva aktérov s rôznou mierou vzdelania a vkusu nevedie k slabším architektonickým výsledkom. Nie je
určitá autoritatívnosť architekta dobrá pre kvalitu výsledku?
Autoritatívny, alebo lepšie povedané, individuálny prvok je dôležitý. Na druhej strane spoločnosť musí mať mechanizmy, ktorými vie veci korigovať, ale zasa vstupom množstva aktérov do projektu sa často ospravedlňuje priemernosť. Obidva postupy sa musia dopĺňať. Nemyslím si, že by sa v architektúre toľko zmenilo. Samozrejme, v každom období sú inak nastavené kritériá, pocity, preferencie, iné údaje sa považujú sa dôležité. Množstvo rozhodnutí, ktoré dnes kritizujeme na starších projektoch, by sme v tej dobe urobili tiež tak.
Mali by sme ísť viacej do hĺbky a to je niečo, čo u nás nefunguje aj vďaka školám. Až keď som po štúdiu v Bratislave prišiel do Barcelony, zistil som, ako sa dá inak učiť architektúra, že to nie je len o encyklopedických prehľadoch, ale o porozumení, prečo je nejaký dom navrhnutý tak, ako je. To som u nás nezažil a na škole to stále ešte chýba.
Čím sa momentálne najviac zaoberáte?
Siemensäcker vo Viedni, je to projekt, ktorý má úplne všetky mierky, od súťaže, v ktorej sme riešili 35-hektárové územie až po riešenia bytov, ktorými sa zaoberáme teraz. A tiež zahŕňa celú škálu pracovných metód, od individuálnych autoritatívnych rozhodnutí, ktoré sme spomínali, v niektorých etapách cez proces kolaboratívneho plánovania až po participatívne procesy.
Pracujete tam okrem bývania aj na nejakých spoločenských objektoch typu komunitných centier?
V rámci projektu je škola, škôlka, obchody, kaviarne, spoločenské miestnosti pre dospelých, pre mládež, malé deti. Verejné priestory majú rôzny charakter, je tam park, zelený okraj, štvrťové námestia, urbánne uličky, kľudné priečne uličky. Vo Viedni sú verejné prostriedky určené na bývanie využité veľmi efektívne a zároveň zabezpečujú kvalitné bývanie, presne určujú, koľko má byť spoločenských priestorov, koľko verejných. „Komunitné“ priestory sú súčasťou novej urbánnej štruktúry. Vôbec to tam nie je nejaká dodatočne vložená téma ako v Budějoviciach.
Myslíte si, že sa v našich podmienkach dopracujeme k takémuto prístupu? V mnohých našich mestách, kde v deväťdesiatych rokoch prebehla divoká privatizácia, už samo mesto nemá dostatočné páky na vyžadovanie výstavby sociálnych projektov od komerčných developmentov.
Samozrejme sa nemôžeme porovnávať s Viedňou, ktorá je v oblasti výstavby dostupného bývania na veľmi vysokej úrovni. Aby sa znížila závislosť väčšiny ľudí od niekoľkých, ktorí disponujú väčšinou prostriedkov, nebudeme mať inú možnosť, ako náš prístup zmeniť. A bolo by dobré, aby sme k tomu postupne dospeli a vyhli sa vážnejším konfliktom.
Rozhovor sa uskutočnil 24. 10. 2016 v Bratislave /// Více o projektu komunitního cenra Máj
Žádné komentáře:
Okomentovat